A máme tu: korčuľujúce sa deti so slúchadlami ako sloními ušami, ktorým sa na chodníkoch treba obozretne vyhnúť, športiaky, ktorým sa treba vyhýbať ešte obozretnejšie (Maserati. Tmavočervené. Myšičky. Na Bajkalskej.) i túlavé topánky, tak, ako každý rok.
Dobre, lebo nebárs. Popri výkladoch sa prehnali tri mládežníčky, podstatne mladšie odo mňa a pri jednom z nich sa pristavili, vyrážajúc neprepočuteľné výkriky rozkoše. Ja, relikvia, ešte plný dojmov a eufórie (kvázizima za nami) nevediac im ani vek určiť, priplazil som sa za nimi sťa umierajúci slimák, čo že to tak obdivujú. Hračkárstvo. Plyšáky. Od malinkých až po polmetrového fľakatého zajaca, smutne zazerajúceho na výkvet niektorej z tunajších stredných škôl. Objekty nefalšovanej chlapskej závisti. No nech to leží a beží, nemali ste sto chutí niekedy nahradiť tie chlpaté potvory ako mydlo zo starej reklamy s nemeckou modelingovou hviezdičkou? Nechať sa hýčkať. S kamennou tvárou si vypočuť tie najpikantnejšie priznania, vedieť o tajomstvách, čo by zborili najtrvanlivejší vzťah ako vežu z drevených hranolov. In flagranti scény, sen to skorších liet i starších pánov s napchatými peňaženkami. Ani nespomínať.
Mladé doobdivovali, škaredo zazreli, zapálili si. „A kur*a, meeeškáme, babeny, poďme!" zavelila najostrieľanejšia (tatko vybaví manažérsky flek, alebo sa tam dostane inak, talent sa nezaprie), zborovo odhodili tlejúce špaky a poďho krížom cez cestu. Až im predrahé rupsaky viali. Neobzerali sa, ako zdravý pud sebazáchovy velí, veď načo. Zelená práve naskočila, stihli to, koniec. Nuž, tak to chodí. Ja v ich stopách, veď ten signál prikazuje zastať aj autám s diplomatickou imunitou, tak čo. Vstúpil som na prechod, pozrel vľavo, vpravo. Čisto. Zastal som ako primrznutý, lebo taký psychický kopanec, ako prišiel, som neschytal už dlho. Akoby ma niekto schmatol za vlasy a držal na mieste. Spoza rohu sa vyrútilo niečo páchnuce na obrovských pneumatikách (nie stará tatrovka, ale nejaké podobné Keď-ťa-zramujem-ani-fľak-z-teba-nezvýši auto)a prehrmelo popri ľubkosoche o povestný chĺpok. O pol povestného chĺpka. Ak môj strážny anjel nezinfarktoval, ja som k tomu mal blízko až priveľmi. Musí to byť chlap, baba by mi nevedela vraziť tak, ako on pred chvíľou. Nejaký chlap vo vyťahanom saku so záplatami na lakťoch, strapatou šticou a trojročnými topánkami francúzskeho bohéma, čo ustavične fajčí cigary a dohliada na mňa. Vavrinca pije po litroch, inak by to tak dlho nevydržal. Priam som ho videl, ako si opäť zahryzol do jazyka, zakrútil hlavou a zmizol, keď z dotyčného dinosaura na ceste zostal len oblak černastého dymu.
Pohol som sa. Veľmi, veľmi, fakt veľmi pomaly. Vydýchol. Nadýchol sa. Strážni anjeli, veru.
Mám ich viac. Kamarátku s dušou divokou ako vietor v sieťovke z rokov osemdesiatych. Inú, čo sa vie neuveriteľne smiať a rovnako neuveriteľne zružovieť od rozpakov z trivialít. Dve kvetiny. Niekoľko bratov, samozrejme, nerodinných, len takých mojich. Rodinu. Na niekoho som určite zabudol, dúfam, že sa nenahnevá (jú).
Keď raz budem veľkým a bohatým, kúpim im všetkým plyšákov. Nech nie sú sami.