Môžme ju volať Veronika, to jest „Prinášajúca víťazstvo". Iróniou je, že jej fyzický obraz dávno vybledol; bol som vtedy sedemnásťročný vychudnutý introvert v okuliaroch, terč všetkých mysliteľných posmeškov spolužiakov i kamarátov.
Ona - triedna hviezda, trošku exhibicionistka a, samozrejme, neuveriteľne sexy.
Mňa fáza The Doors, Jimiho Hendrixa a trávy ešte len čakala, ju nie.
Ona bola stred chlapčenského univerza, ja nejaký červený trpaslík vzdialený najmenej desať galaxií vpravo od reštaurácie na konci vesmíru (prepáč, Douglas).
Dodnes mi ju pripomína chuť kokakolovej Chupachups lízanky, neviem prečo.
Po mesiacoch pokukovania, chodenia popri stenách a zarytého mlčania prišiel Valentín (mimochodom, odvtedy ho nejako v láske nemám). Rok nie je podstatný. Bola príšerná zima, ale mne to bolo fuk, hlavne, nech vyjde plán, čo si moja zidealizovaná a naivná dušička prichystala po plánovaní dlhšom než slimákov beh do obchodu.
Triaslo ma skôr od strachu a nervozity, keď som sa s plechovkou žiarivočerveného autolaku v pästi schovával pod jej panelákom. Veď ak by ma boli chytili, policajt mi nanajvýš naparí nejakú pokutu za znečistenie verejného majetku a pustí ma, myslel som si. Dokonca som sa nádejal, že ak to bude policajtka, to gesto, čo som sa chystal urobiť ju dojme natoľko, že ma pustí, nech zutekám kadeľahšie. Bez hanby a ďalšieho vtipkovania na môj účet.
Nechytili ma, nikde ani človiečika.
Ani psíka, ani mačiatka, ani myšky.
Sklonil som sa nad chodník.
Nastriekal na popraskaný betón obrovské srdce. S jej menom.
Za desať sekúnd.
Pomaly sa odplichtil preč.
Odhodil sprej do kríkov.
Zapálil si a skoro sa zadusil. (Šteňa, aj to bolo po prvý krát v živote.)
Už doma, pri čiernom čaji, v teple a pokoji napísal dlhú ľúbostnú báseň, ktorú sa mi postupom času úspešne podarilo stratiť. Náhodou alebo úmyselne, na tom nezáleží.
Zalepil obálku, nalepil známku, vybehol k schránke a poslal list.
Nespal.
Zobudil sa. Šiel do školy ako obyčajne.
Niekoľko dní sa nič nedialo. Nudné predmety sa striedali s nudnými prestávkami na nudnom dvore nudnej budovy v nudnom meste. Nič som netušil, keď si Veronika pod nejakou zámienkou vypýtala môj zošit z fyziky. (Medzi poznámkami len neumelé kresby, nesúvislé riadky snívania a machúľ.)
Spoznala môj rukopis. Posadila ma na katedru. Nemusím ani podotýkať, že celá trieda sa na to dívala, všakáno.
A, poeticky povedané, začala pľuť oheň a síru.
Ako som si to len mohol dovoliť, ja chudák. Ako musela tú potupu z chodníka očistiť a ako pre to zmeškala rande s pánom Dokonalým.
Ustupoval som, až som mal chrbát od všetkých farebných kried, čo sme ich tam mali. Červenal sa a bledol ako ukážkový prípad lodného semafora. Sklopil som hlavu. Zavrel oči. Zaťal zuby. Zacítil, ako čosi prasklo.
„Prepáč."
A ušiel.
A oni sa smiali.
Dívam sa na to s odstupom a konštatovaním, že nik nevie byť taký krutý, ako deti. S profesionálkami je to jednoduchšie: zaplatíte si, zapadnete do rolí, urobíte, po čo ste prišli a o pol deviatej ráno si dáte sprchu s arabskou kávou - poznámka pod čiarou: nebuďte pri nej smutní, so slzami chutí odporne a ani cukor naviac to už nespraví - a rozídete sa, obaja za tým, čo je vaše.
Nuž...
Láska s osudom? Verím v jednorožce. Ešte stále.