Prvá - kvapky od Acidka na trekbunde. Vanilkové si doprajem každé ráno, lebo mi pripomína starý dobrý komunistický Termix a navyše je dobré na trávenie. Narýchlo som ich zotrel hygienickou vreckovkou a pokračoval v prehrávaní hudby. V hlave. Správcovia Polusu majú hudobný vkus naozaj mizerný - keď som bol na prestávke a snažil sa v povolených minútach narýchlo vtesnať do žalúdka čo najviac, pokúšali sa mi vsugerovať cez Jennifer Grey a jej mŕtveho pseudofrajera že je to chvíľa môjho života. Surové. Teda: toto ráno mi v hlave rebríček s prehľadom viedla táto, keď sa k nej priplietla vec druhá.
Fantasticky dlhé opätky čižiem od Gabanny, obtiahnuté džínsy, modročierny sveter, čierne vlasy a znudený výraz. Preponáhľala sa popri mojich nohách. Spomalila. Študoval som vlnenie bokmi ako kresby vetra na afrických púštnych dunách. Nádhera. Elegancia. Ani gram telesného tuku naviac. Predstavoval som si ju, ako by vyzerala s koženým pásikom cez čelo v minisukničke z oceľových krúžkov a chromovanej podprsenke s dvoma neskutočnými, dokonalými, ehm, mečmi.
Vydržalo to skoro dva metre, kým došla vlna vône, celkom sviežej a na pocit kvalitnej. Predstavte si to: žieňa sa rozpleštilo na dlažbu s pôvabom piatich vriec zemiakov. Au. Dolceho kvalita v háji.
V zlomku sekundy som sa skontroloval, či je všetko v poriadku (účes - dá sa; parfém - Versace, Pour Homme; nohavice - okej, bez fľakov od zubnej pasty; topánky - tak nič, ale s tým teraz veľa nespravím) a so šarmom rytiera bez bázne a hany som sa priblížil, zohol a podal dáme ruku, že jej pomôžem vstať. (Nepozeraj sa jej do výstrihu! Nepo... Ach.) V prvých okamihoch takejto situácie máte problém znovu získať sebaovládanie, lebo, uznajme, na tom páde je čosi škodoradostne smiešneho, no vyšlo to.
Odhrnula si vlasy z tváre a pozrela nahor. Rozbesnený pitbul by sa v plnom rozbehu zháčil, zastal, stiahol chvost a s kňučaním zutekal, také milé boli tie hnedé okále.
Zahnala sa kabelkou. Uhol som len so šťastím. Ešte tri centimetre vpravo a zbohom, všetky moje nenarodené deti. A to nemala cez plece maringotku, kde nájdete všetko od pyžama cez vložky až po trojkilový notebook, ale poctivú piditašku z krokodílej kože, tvrdú ako štvortýždňový chlieb z Karfúru.
Chytila sa operadla lavičky - fras traf aj čerstvú francúzsku manikúru - a postavila sa. Schmatla odlomený opätok a odkrivkala do najbližšej kaviarne, zvoniac mobilom na niektorú z množstva spriaznených dušičiek.
Ešte dlho som počul jej vznešené „Pch!".
Vzdychol som. Objal svoj charakter okolo pliec.
Do práce, lebo tá šľachtí. Obaja.